|
Marko Vrzgula sa narodil 24. februára 1966 v Košiciach. Katedru maľby na Vysokej škole výtvarných umení absolvoval v rokoch 1985 - 1991. V rokoch 1992 - 2002 bol pedagógom na Katedre maľby VŠVU, v rokoch 2002 - 2004 na Katedre výtvarnej výchovy a tvorby Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Od roku 2004 je umelcom v slobodnom povolaní. Zakladajúci člen združenia Modré Hrušky (1988). Žije a tvorí v Bratislave a v obci Lúčky - kúpele. Od roku 1988 svoju tvorbu predstavil na osemnástich samostatných výstavách na Slovensku (Bratislava, Martin, Poprad, Spišská Nová Ves, Košice, Žilina, Dolný Kubín, Zvolen), vo francúzskom Hegenheime a v Herzlyi (Izrael). Zúčastnil sa na viac ako päťdesiatich kolektívnych výstavách, o. i. vo Viedni, St. Pöltene a Horne (Rakúsko), vo Varšave a v Poznani (Poľsko), Mníchove a v Bruckmühli (Nemecko), v Novom Sade (bývalá Juhoslávia), vo Washingtone (USA), Sofii (Bulharsko), Cagnes-sur-Mer (Francúzsko), Londýne (Veľká Británia), v Českej republike a na Slovensku. Zúčastnil sa medzinárodného sympózia v rakúskom Horne, sympózia veľkoformátovej maľby v Dolnom Kubíne (2x), maliarskeho sympózia v Moravanoch nad Váhom, programu Artists-in-Residence – Jelení Studio v Prahe a plenéru v Malej Frankovej (2x). Záhorská galéria v Senici 2012 Galéria SPP - Bratislava 2009 (S Jozefom Bausom) TV medailon - Marko Vrzgula Trenčín - Delová bašta 2007 (S Olinou Francovou) Osobná stranka - Marko Vrzgula Igor Benca - V polohe znaku [ 01. 02. 2005 - 12. 08. 2005 ] IGOR BENCA (1958). Študoval na VŠVU v Bratislave v ateliéri prof. A. Brunovského. Od začiatku 90. rokov 20. storočia sa zaradil medzi významné osobnosti súčasnej grafickej tvorby. Venuje sa voľnej grafike, maľbe, známkovej tvorbe a exlibrisu. Je nositeľom viacerých ocenení z podujatí v Poľsku, Českej republike, v Južnej Korei, Číne, Francúzsku i na Slovensku. Svoju tvorbu prezentoval na vyše 100 kolektívnych a 30. samostatných výstavách (Švajčiarsko, Česká republika, Nemecko, Poľsko, USA, Francúzsko, Maďarsko, Grécko, Taliansko, Bielorusko, Holandsko, Belgicko, Fínsko, Japonsko, Spojené arabské emiráty, Slovensko). Je docentom na Katedre výtvarnej tvorby a výchovy Pedagogickej fakulty UKF v Nitre a dekanom na Akadémii umenia v Banskej Bystrici. XÉNIA BERGEROVÁ (1977). Študovala na VŠVU v Bratislave v ateliéri prof. Jána Bergera. V roku 2000 bola na štúdijnom pobyte na Akadémii krásnych umení v Krakove v Poľsku. Je pedagogičkou na Katedre reštaurovania VŠVU a na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Vystavovala na vyše dvadsiatich výstavách, okrem Slovenska vo Veľkej Británii, Poľsku a Grécku. MARTIN MARENČIN (1956). Narodil sa v Bratislave. Vyštudoval EF SVŠT (1981). Na prestížnych súťažiach novinárskej fotografie Czech Press Photo a Fuji Euro Press Photo Awards získal v rokoch 2001-2004 spolu šesť ocenení (1. až 3. miesto). Žije v Bratislave. Na fotografický projekt SLOWLY SLOVAKIA získal dva granty - 2003 Photodocument.Sk / Agentúra VACULIK ADVERTISING - 2004 Credit Suisse Masterclass for Photojournalists from Central and Eastern Europe / Transatlantic Culture Exchange Fotografie na výstave sú z dlhodobého fotografického projektu SLOWLY SLOVAKIA 2001-2004 Túlam sa touto krajinou, ktorú zároveň milujem aj nenávidím. Je to krajina plná paradoxov stretu dvoch a viacerých svetov, naivná, prostá, láskavá, nemilosrdná a krutá, chudobná a bohatá zároveň. Túlam sa ňou a zachytávam všetky jej absurdity, pokiaľ tu ešte sú. Pri mojich cestách často vidím, ako by Slovensko nemuselo vyzerať. Chaos prostredia vyplýva z chaosu v našich dušiach a hlavách. Všetko sa tu deje akosi pomaly. Staré, často jediné dobré, pomaly zaniká a nové, nie vždy to najlepšie, pomaly vzniká. Nerobme si žiadne ilúzie o tom, akí v skutočnosti sme. JOZEF ONDZIK (1964). Narodil sa v Humennom. Vyštudoval Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach. Vystavuje na samostatných aj kolektívnych výstavách. Publikuje v domácej aj zahraničnej tlači. Pôsobí ako lektor fotografie, kurátorsky sa podieľal na príprave niekoľkých výstav fotografie. Za svoje práce bol mnohokrát ocenený a na jeho prácu mu boli udelené granty. Venuje sa prevažne dokumentárnej fotografii. Pracuje v Slovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb ako anestéziológ. Žije v Bratislave. IVAN KOVÁČ (1960). Narodil sa v Košiciach. V roku 1985 absolvoval Strojnícku fakultu SVŠT v Bratislave. V rokoch 1988-1992 študoval na Inštitúte tvorivej fotografie v Opave. Vystavuje doma a v zahraničí. V roku 2005 - viťaz dvoch kategórií národného kola FUJI PRESS PHOTO. V súčastnosti pracuje ako fotograf v slobodnom povolani. Žije v Leviciach. LUBO ŠPIRKO (1965). Narodil sa v Levoči. Študoval na Slovenskej vysokej škole technickej - odbor jadrové inžinierstvo. Do roku 2000 pracoval v súkromných spoločnostiach ako finančný a výkonný riaditeľ. Vydal 3 knihy: 2002 - Tvár tela, 2004 - Body portfólio, 2005 - Nezakrývajme si oči. Kniha Kvety bude dokončená a vydaná v druhom polroku 2006. V roku 2001 fotí pre Playboy seriál so Zuzanou Belohorcovou. Od roku 1997 výstavoval v Bratislave, Prahe, New Yorku, Washingtone D.C., a v Moskve. Zaoberá sa hlavne fotografiou tanečníkov, športovcov a detí a v poslednej dobe projektom Kvety. Vedie workshopy pre ľudí, ktorých zaujíma fotografia, zaoberá sa komerčnými aj umeleckými prácami v štúdiu v Bratislave. IVAN ZUBAĽ (1966). Narodil sa v Leviciach. V roku 1988 absolvoval VŠE v Bratislave. Žije v Bratislave. Narodila sa v Leviciach (1977). V rokoch 1998 až 2005 študuje na VŠVU v Bratislave. V rokoch 2002 a 2003 bola účastníčkou umeleckých sympózií v Maďarsku. Od roku 2001 sa zúčastňuje na kolektívnych výstavách na Slovensku, Maďarsku a v Českej republike - Žilina, Bratislava, Trnava, Kuřim, Brno, Praha, Zlín. Zúčastňuje sa aukcií NCCA a Sogy. Narodil sa v Bratislave (1980). V rokoch 2000 až 2006 študuje na VŠVU v Bratislave. V roku 2005 bol na štipendijnom pobyte v Artist residency vo Viedni. Od roku 2001 sa zúčastňuje na kolektívnych výstavách na Slovensku, Nemecku, Maďarsku a v Českej republike - Bratislava, Žilina, Trnava, Banská Bystrica, Wolsburg, Budapešť, Brno, Praha. Samostatne vystavoval v Bratislave, Nitre a vo Viedni (A). Zúčatňuje sa aukcií NCCA a Sogy. Narodila sa v Bratislave (1979). V rokoch 1999 až 2005 študuje na VŠVU v Bratislave, kde v súčastnosti pokračuje doktorandským štúdiom. V roku 2002 bola na polročnom štipendijnom pobyte na Universidad Veracruzana v Mexiku. Od roku 2001 sa zúčastňuje na kolektívnych prezentáciách súčasného umenia na Slovensku a v Českej republike - Žilina, Bratislava, Trnava, Liptovský Mikuláš, Brno, Praha. Samostatne vystavovala v Bratislave, Nitre a v Kuřimi (CZ). Je zastúpená v súkromných zbierkach na Slovensku, v Českej Republike, Švajčiarsku a Portugalsku, zúčatňuje sa aukcií NCCA a Sogy. Kamil Kozub sa narodil 14. októbra 1980 v Starej Ľubovni. Štúdium: 1995-1999 Stredná umelecko-priemyselná škola, Košice, Oddelenie keramiky, 1999-2000 Technická univerzita Košice Fakulta užitého umenia Katedra maľby (Adam Szentpetéry), 2000-2006 Vysoká škola výtvarných umení, Bratislava, Katedra maľba (Prof. Ján Berger) Výstavy 2002: Traja pod kostolom (maľba), Svätý Jur, Bratislava, Podolínec. Výstavy 2005: Art Constellation, Provinčný Dom Gallery, Stará Ľubovňa Ecce-Homo-Ikona, Nitrianska Galéria, Nitra. Putovná výstava: Montrouge - France; Amarante - Portugal; Lehospitalet - Spain; Salzburg - Austria; Genova - Italy Stano Stankoci sa narodil 23. 2. 1959 v Snine. 1978 – 1984 študoval na Oddelení úžitkovej grafiky na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. 1989 – 1992 pôsobil ako pedagóg na Katedre výtvarných disciplín na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Od roku 1992 pôsobí ako vedúci Ateliéru grafického dizajnu II. na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od 2001 zastáva funkciu vedúceho Katedry grafického dizajnu, kde v súčasnosti pôsobi ako mimoriadny profesor. Študijné pobyty: 1982 – 1983 bol štipendistom francúzskej vlády na École Nationale Superiéure des Arts Décoratifs v Paríži, 1992 – 1993 štúdijný pobyt na University of Industrial Art, Helsinki Zastúpenie vo verejných a súkromných zbierkach: Slovenska republika, Česka republika, Chorvátsko, Slovinsko, Poľsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Nemecko, Belgicko, Holandsko, Dánsko, Fínsko, Švédsko, Estónsko, Anglicko, Francúzsko, Španielsko, Egypt, Juhoafrická republika, Japonsko, Austrália, Kanada, USA, Venezuela. Vystavoval na vyše 70 kolektívnych výstavách, výstava v galérii GUBA je jeho 40. samostatnou (okrem iných, v štátoch Poľsko, Švédsko, Belgicko, Dánsko, Portugalsko, Fínsko, Rakúsko, Holandsko, Česká republika, Nemecko, Mad‘arsko, Francúzsko, Kanada). VŠVU v Bratislave skončil v roku 1991 (Rašla, Stoklas, Lehocká, Sikora). Od konca druhej polovice 80. rokov predstavuje na početných výstavach svoju maliarsku tvorbu v rozsiahlych obrazových cykloch: Cyklisti, Portréty, Poklony, Špulky, Kolosea, Špirály, Blue Diesel, Hlavolamy. Zúčastnil sa vyše 50 výstav okrem Slovenska v Rakúsku, Bielorusku, Maďarsku, Holandsku, Nemecku, USA, Kanade, Slovinsku, Českej republike. Štipendijný pobyt absolvoval v Taliansku. Je pedagógom na Katedre výtvarnej tvorby a výchovy Pedagogickej fakulty UKF v Nitre. Jana Hýbalová Ovšáková sa narodila 18. 5. 1971 v Trstenej. 1992-1998 študovala maľbu v ateliéri prof. Bergera, VŠVU v Bratislave 1996 – 1997 štúdium na Akademie der bildenden Künste Viedeň, Prof. A. Lehmden 2004 - študijný pobyt v Cité Internationale des Arts, Paríž 2002 – 2006 doktorandské štúdium VŠVU Bratislava, Prof. D. Toth, diplom Art.D. Od roku 1998 pracuje ako asistentka na katedre maliarstva na VŠVU v Bratislave. Vystavovala na vyše dvoch desiatkach spoločných výstavách napr. v Rakúsku, Rumunsku, na Cypre, v Nemecku, Francúzku, Taliansku a Slovensku. Štrnásťkrát sa predstavila samostatnou výstavou o. i. v Judenburgu (Rakúsko), Bratislave, Dolnom Kubíne, Tvrdošíne, Poprade, Komárne a v Nitre. Vojtech Kolenčík sa narodil 17. 7. 1955 v Nitre. V rokoch 1970-1974 – SŠUP Bratislava (R. Fila). V rokoch 1974-1980 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. A. Brunovského. V súčasnosti pôsobí ako docent na VŠVU v Bratislave. Venuje sa maľbe, kresbe, grafike, knižnej ilustrácii a grafickému dizajnu. Samostatne vystavoval doma i v zahraničí, o. i. v Prahe, Memmingene, Ostrave, Viedni, Bratislave, Berlíne, Paríži, Brne, Wiesmare. Rovnako participoval na desiatkach kolektívnych výstav, napr. v Eisenstadte, Berlíne, Ríme, Neuhofene, Viedni, Ljubljane, Jakarte, Bratislave, Paríži, Regensburgu, Washingtone, Gyori, Nitre a i. Je zastúpený v mnohých domácich aj zahraničných verejných a súkromných zbierkach. sa narodila 15. 8. 1962 v Prahe. V rokoch 1977-1981 Študovala na Strednej odbornej škole výtvarnej v Prahe a v rokoch 1983-1990 na Vysokej Škole umeleckopriemyslovej v Prahe. Samostatne vystavovala v Nide (Litva), Bratislave (Slovensko), v Koline a v Prahe (3x, Česká republika). Zúčastnila sa viac ako dvadsiatich kolektívnych výstav okrem Čiech a Slovenska aj v Nemecku, Rumunsku, Veľkej Británii a v Japonsku. Skúsenosť s navrhovaním a tvorbou šperkov sa u ak. soch. Alexandry Horovej zúročila pri sústredení sa na malý formát. Pozornosť venuje predmetom, ktoré sú pre niekoho banálnou súčasťou každodennosti a pre ďalšieho fetišom najvyššej priority. Ženská spodná bielizeň v jednoduchom až monumentalizujúcom prednese na seba až prekvapujúco viaže pozornosť diváka. Zastúpenie v zbierkach: Moravská galerie, Brno, Muzeum skla a bižuterie, Jablonec nad Nisou, Muzeum Českého ráje, Turnov, Muzeum Beskyd, Frýdek Místek. sa narodila 5. 6. 1962 v Prahe. V rokoch 1977-1982 Študovala na Strednej odbornej Škole výtvarnej v Prahe a v rokoch 1983-1990 na Akadémii výtvarných umeni v Prahe, ateliér grafiky u prof. Čepeláka. Samostatne vystavovala na jedenástich výstavach v Prahe, Týnci nad Sázavou, Kolíne, Smržovke a v Žiline a Bratislave. Zúčastnila sa viac ako dvadsiatich kolektívnych výstav okrem Čiech a Slovenska aj v Nemecku a v Japonsku. Ak. mal. Olina Francová sa svojimi dielami snaží vystihnúť dve slová: túžba a komunikácia. Jej umeleckou intenciou je na jednej strane tématizovanie toho, čo je svojou podstatou rozdielne a oddelené, ako napríklad žena a muž, na druhej strane ale u nej existuje snaha, aby artefakt bol pre diváka zároveň akousi spojnicou, mostíkom či lavičkou na prekročenie najrôznejších hraníc, či priamo výzvou vykročiť do iného sveta. Sveta, v ktorom sú napríklad ľudské rody, v živote tak rozdielne a protikladné, spájané naraz do jedného celku. Napokon latinské slovo communicatio znamená nielen prenos, teda most, ale aj spoločenstvo. Spoločenstvo ludí reflektuje aj vo svojich ostatných, tzv. drátených smaltoch, kde napriek maximalnej znakovosti človeka ako humanoida citit celú škálu emócií. Dávid Čársky sa narodil 18. 3. 1959 v Bratislave. Od roku 1995 je pedagógom na VŠVU v Bratislave. Zúčastnil sa mnohých kolektívnych výstav a sympózií, okrem Slovenska a Čiech aj v USA, Kanade, Rakúsku, Nemecku, Poľsku a Belgicku. Samostatné výstavy v Ann Arbor-Michigan, Houston-Texas (USA), Kremnica, Martin, Banská Bystrica, Bratislava (4x), Brusel (Belgicko). V galérii GUBA maliar Marko Vrzgula rozširuje svoj maliarsky projekt Krajina radosti o dve polohy. Na jednej strane o výber niekoľkých diel z druhej polovice 90.-tych rokov, kedy vrcholí program abstraktnej maľby molitanovým valcom, „odvaľujúci“ sa od roku 1993. Zo začiatku prísne radenie vertikálneho čiarového a škvrnového motívu do/pod seba presakujúcich pásov v niekoľkoročnom cykle „ Prieniky“ sa tu rozvíja do voľnej geometrickej levitácie otlačkov veľkého valca. Tieto si úsporným spôsobom osobujú celú obrazovú plochu, z podkladu robia rovnocenného partnera maliarského zásahu a členia obraz do možných, nekonečných geometrických variácií. Abstraktná štruktúra je iniciovaná aj rôznymi, stopovými, esenciálnymi krajinnými prvkami (Môj východ slnka 1996, Švédska noc 1996, Stopy machu 1996, Fialové svitanie 1996, Modrá strecha 1998, Otok Brač 2003). Ďalším rozšírením je predstavenie najaktualnejšej tvorby z letného mediteránneho pleneru (2007), kde do pastózneho prostredia posledných troch rokov prináša opať linky stopy valca, teraz evokujúcich chvejivosť morskej hladiny. Peter Daniš sa narodil 15. 2. 1983 v Zlatých Moravciach, VŠVU skončil v roku 2008, žije a tvorí v Bratislave. Vystavoval v Mnichove, Brne, Viedni, Pezinku, Bratislave. Peter Daniš nás zoznamuje so sériou „okien“ kde fenomén svetla podriad’uje prísnej geometrickej forme. Svetlo sa stalo vlastne doteraz najdôležitejšou témou Petra Daniša. Jeho vlnenie sa objavuje aj v nedefinovateľne bielych a konstrastne temných obrazoch- štúdiách. Takéto skoro abstraktné zmocnovanie sa sveta, maliar zamenil za viac atmosferickú maľbu „miest“ vo veľkých formátoch. Pokračuje, vymaňuje sa zo zdržanlivého poriadku „ulíc“, svetelných aleí, aby sa nenápadne ale účinne pokúsil o explóziu bieleho svetla v čiernej ploche, ktorá nás núti zabudnúť na úskalia zobrazovania. Radostina DOGANOVA sa narodila 15. 8. 1975 v Dobrichu, v Bulharsku. Reprezentuje novo sa rodiacu európsku society dvojdomých. Mladá bulharská maliarka žije a pracuje v Bratislave od roku 1996 . Absolvovala Vysokú škola výtvarných umení v Bratislave. Vystavovala v Dobrichu, Plovdive, Sofia (BG), Dolnom Kubíne, Komárne, Nitre, Bratislave. V prvých prácach Radostiny Doganovej bolo vidieť jej vážny záujem o štúdium vyprovokovaný pevným príklonom k realizmu, aký sa pestoval na jej materskej škole. Maliarka si uvedomila existenciu iných možností, ktoré ponúka sama prítomnosť plochy obrazu, nezávislej na stálom kontakte s modelom. V obrazoch z posledných troch rokov, sa objavujú nové prvky. Znepokojujúci čiarkový rukopis zneisťuje, prekrýva, alebo skôr skrýva znovu sa vynárajúce formy blízke a známe našej skúsenosti a pamäti, blízke nášmu oku. Radostina Doganova sa nevzdáva možnosti presúvania pozornosti zo sveta reality do sveta nezobrazujúceho obrazu, ale hľadá aj možnosti účinnejšieho spojenia oboch. Mgr. art. Ján Triaška, ArtD. sa narodil v roku 1977 v Novom Sade v Srbsku. Vysokú školu výtvarných umení V Bratislave absolvoval v ateliéri profesora Jána Bergera (1996-1999). Žije a pracuje v Bratislave, venuje sa maľbe a multimediám. Vystavoval na viac ako štyridsiatich výstavách okrem viacerých miest na Slovensku aj v Nemecku, Srbsku, Španielsku. V roku 2000 vyhral UNESCO konkurz Bursaries for artist na dvojmesačný pobyt v Španielsku. Marek Ormandík sa narodil 19. 12. 1968 v Bratislave. Študoval na VŠVU v Bratislave (1987 - 1993) voľnú grafiku a knižnú tvorbu (doc. Lebiš, prof. Rumanský, prof. Kállay). Tvorí v oblastiach maľba, kresba, grafika, knižná ilustrácia, grafický dizajn. Vystavoval na viac ako sedemdesiatich individuálnych aj spoločných výstavách. Žije v Bratislave. Výstava s názvom Veľké veci prezentuje výber z poslednej tvorby umelca. Prvou témou, ktorou sa Ormandík venuje už viac ako desať rokov, sú ľudské figúry. Jeho umelecký pohľad nie je zameraný na zachytenie telesnej krásy ľudskej figúry, ale predovšetkým zachytenie jej emocionálnych stavov. Tieto obrazy sú vlastne obrazmi emocionálneho prežívania, obrazmi afektov. Druhou témou sú obrazy zvierat. Nie sú to zvieratá, zrodené ľudskou fantáziou, ale obyčajné zvieratá, ktoré sa vyskytujú v našom najbližšom okolí. Pri maľovaní zvierat Ormandíkovi nejde o verné napodobnenie skutočných zvierat. Naopak, jeho obrazy zvierat pripomínajú detskú maľbu a táto podobnosť nie je náhodná, pretože detská maľba nie je limitovaná špeciálnym umeleckým školením a ako taká neskrýva radosť z maľovania. Peter Michalovič Jana Milatová (1972). V rokoch 1986 – 1990 štúdovala na Strednej priemyselnej škole textilnej v Brne, odbor modelovanie a navrhovanie odevov. Šesťročné štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri maľby u prof. J. Bergera ukončila v roku 1998. Rok 2000 - študijný pobyt v Paríži v Cité Internationale des Arts. Maľby Jany Milátovej sa vyznačujú expresívnym prejavom v kompozícii, farebnosti i tematike. Inšpirácia autorkinho maliarskeho aktu prechádza procesom meditácie, pomalej a hĺbavej kontemplácie, ktorá sa dynamicky účastní v jej tvorbe. Autorka si prostredníctvom archetypov vytvára vlastné „symbolické priestory“, v ktorých naliehavo vytvára znakový systém oválnych alebo oblých foriem – organických tvarov buniek, tkanív živej hmoty s charakterom kozmickej energie alebo evokácie planetárnych telies. Prenikaním voľnej stekanej štruktúry v obrazoch z ostatného tvorivého obdobia dosahuje farebné vibráto, ktoré ucelené bunkové tvary pozitívne rozrušuje. Milatovej maľba je tvorená osobnou mytológiou a živou, radostnou prácou s farbou. Gabriela Garlatyová (krátené) Jozef BAUS (1958) a Marko VRZGULA (1966) [ 01. 04. 2009 - 07. 11. 2009 ] Jozef BAUS a Marko VRZGULA sa v galérii GUBA predstavujú svojou aktuálnou maliarskou tvorbou pod názvom “Spojenci - Pokračovanie”, ktorá zahŕňa obrazy prevažne z posledných piatich rokov. Dôraz v prípade tvorby Jozefa Bausa je položený na nový cyklus Geometria (2007 - 2008) a predovšetkým Siete (2008 - 2009), v kolekcii malieb Marka Vrzgulu dominujú Mosty a Pohyby (2005 - 2008). Výstava súčasne na niekoľkých príkladoch z predchádzajúceho obdobia poukazuje na kontinuitu v ich výtvarnom programe (Baus: Ikony, 1996, Hlavolamy, 2002-2003; Vrzgula: Prieniky (1994-1999). Autori rozvíjajú podnety neoexpresívneho maliarstva, resp. geometickej abstrakcie, pričom v ich poetike sa originálnym spôsobom odrážajú súvislosti a paradoxy expresívneho a súčasne konštruktívneho živlu. Jozef Baus a Marko Vrzgula sú „spojenci“ od školských čias. Ešte ako študenti spolu s ďalšími spolužiakmi a svojim pedagógom na VŠVU v Bratislave docentom Milanom Rašlom založili skupinu Modré hrušky (1988). Okrem skupinových výstav sa autori profilovali samostatne. Medzi Bausom a Vrzgulom sa však vytvorilo v porovnaní s ostatnými členmi skupiny tesnejšie puto, tvorivé porozumenie a osobné priateľstvo. Dokladom blízkosti autorov a tiež ich zmyslu pre humor sú napríklad obrazy s motívom vzdušného živlu – Prichádza El Dodo (1999) a El Marco (2004 - 2006). Tu nielen ako symbolické gesto možno vnímať jednak výber spoločnej témy (vzdušný vír) a jednak to, že obraz jedného s humorným nadhľadom kóduje meno druhého priateľa. Eva Kapsová Ivan Chapčák (1977) sa narodilv Bardejove. Žije a tvorí v Bratislave. V roku 2004 skončil VŠVU v Bratislave v ateliéri profesora Jána Bergera. Už počas štúdií rozvíjal svoju prácu v cykloch: „Zátišia“ (2004), „Teleportréty“ (2005) a aj jeho súčasná tvorba je rozvíjaná v cykloch. Teleportréty rozvíja po skončení školy portrétovaním neživých častí strojov, prepožičiava im mimiku ľudských tvárí. Úškrny personifikovaných technologických zariadení sú akoby odkazom či parafrázou na známu filmovú paródiu Ch. Chaplina o človeku v „modernej dobe“, v ktorej je súčasník na techniku čoraz viac odkázaný. V aktuálnej tvorbe maľuje ironické pohľady do zvieracej ríše. Autor prisudzuje zvieratám ľudské vlastnosti, neresti ktoré, zdá sa, od čias Ezopa, zostávajú v rôznych podobách a intenzite súčasťou každej ľudskej spoločnosti, nevynímajúc tú našu dnešnú. Miroslav Gasidlo sa narodil 13. 8. 1960 v Prešove. Študoval na SPŠ Polygrafickej v Bratislave (1975-1980) odbor fotograf. Venuje sa voľnej fotografii a grafickému dizajnu. Keďže je odborníkom aj na najnovšie procesy používané vo fotografii, pôsobí ako odborný konzultant pri výtvarných aktivitách umelcov, ktorí nejakým spôsobom aplikujú alebo používajú médium fotografie vo svojej tvorbe. V dnešnej dobe, keď digitálne technológie umožňujú s obrazom na fotografii priam čarovať, klamať zmysly diváka obrazovými kolážami, zámenami skutočného a ireálneho vytváraním virtuálnych svetov, Gasidlo napriek svojmu technologickému zázemiu nepodľahol týmto zvodom. Témy a motívy pre svoje fotografie si vyhľadáva sám, veľa za nimi cestuje, fotografuje ich in situ. To, že na prvý dojem možno pôsobia ako počítačové koláže, pre autora nie je dôležité a napokon to nie je ani pravda. Pozorný divák rozpozná fikciu od reality. Napriek tomu, že Gasidlo fotografuje bežné veci zo svojho okolia, najmä život v uliciach veľkomiest, ich architektúru, zastrčené uličky, jeho tvorba nie je dokumentárnym záznamom videného. Gasidlovi ide o vrstvenie a kontrast rôznych významov, ktoré sa stretnú na zábere, s motívom výtvarne pracuje. Obrazová viacvrstvovosť vypovedá o kumulácii semantického odkazu, o schopnosti zachytiť objektívom bohatosť a štruktúrovanosť života, ktorý existuje pred ním i okolo neho. Eva Trojanová Absolvoval vysokoškolské štúdium na UKF, na Katedre výtvarnej tvorby a výchovy v Nitre, kde v roku 2007 dosiahol magisterský titul. Od roku 2006 pedagogicky pôsobí na SOŠUP v Hlohovci ako učiteľ umeleckých predmetov. Je externým spolupracovníkom Atelieru BYZANT. Tomáš Žemla sa svojim záujmom o ornament, o jeho miesto, resp. možnosť opätovného začlenenenia ornamentu do súčasneho maliarskeho výrazu dostal veľmi rýchlo, prirodzene, možno nevedomky na križovatku niekoľkých, oddávna trvajúcich, ako aj súčasných maliarskych ciest. Je tu zrejmá náväznosť na nespočetnekrát hľadanú hranicu medzi ilúziou a skutočnosťou, medzi videným a jeho zobrazením. V najnovších obrazoch (Šatky) ho toto hľadanie spolu s výbornou maliarskou výbavou priviedlo až na hranice trompe l´oeil – očného klamu. Na druhej strane nebude protirečením čítať tieto obrazy ako navýsosť abstraktné. Treťou cestou je možnosť zaodieť do ornamentu človeka, či už doslovne, v obrazoch s ľudským, telesným motívom, alebo prenesene - akcentovať kontinuitu ľudského rodu nikde nekončiacim ornamentálnym vzorom, ktorý má v našom historickom priestore veľmi dlhú stopu. Študovala na Univerzite J. A. Komenského v Bratislave, Pedagogická fakulta - Liečebná pedagogika a na Institute tvůrčí fotografie, Slezská univerzita v Opavě Tato výstava je zložená z dvoch cyklov. Prvý som začala fotografovať v roku 2007 na stredný formát. V tomto cykle som s snažila zachytiť tanec tak, ako ho vnímam a ako ho vidím ja. Chcela som do fotografii dostať pocit, pocit z pohybu. Tento cyklus však nie je čisto výtvarnou výpoveďou, nesie v sebe aj sociálny podtext. Fotografovala som malé deti, ktoré s s tancom a pohybom zoznamujú, učia sa pracovať a ovládať svoje telo, ale tiež mladých ľudí pre ktorých je tanec spôsob sebavyjadrenia a života. Veľmi dôležitým objektom v mojich fotografiách sú ľudia, ktorí iných k tanečnému umeniu vedú a veľa už priviedli. Mňa nepriamo priviedli k fotografovaniu tanca. Druhý cyklus je ešte nedokončený je v podstate na začiatku. Je trochu odlišní od prvého cyklu, ako použitou technikou (36mm film) tak aj pohľadom na danú tému. Snažím sa tanec a vôbec celé tanečné prostredie sprostredkovať divákovi. Pohybujem sa v zákulisí a fotografujem to, čo nie je vidno. Ďalšou časťou tohto cyklu je tanec ako fenomén ktorému sa venujú ľudia v každom veku, nielen profesionáli ale aj laici – nadšenci, obdivovatelia.... V podstate je to životný štýl. Študovala na VŠVU – Atelier maľby u prof. Ján Berger a u Mgr. art Klaudie Kosziby, DrA Maľba, v podaní Jany Čepovej, berie na seba podobu čiastočnej zhody s realitou, v ktorej je všetko dokázateľné. Avšak v niektorých momentoch prechádza plynule do sveta abstrakcie, kde čistá plocha farby predstavuje substanciu, sugerujúcu významy, prípadne aj iné obsahy. Absentujúca figúra je často ukazovateľom, ktorý napriek tomu, že sa prezentuje neprítomnosťou, určuje akýsi spôsob nazerania na to, čo sa dá nazvať determináciou priestoru, jeho vymedzením, či ovplyvnením pohľadu naň. Priestory Jany Čepovej sú výseky, detaily dôverne známej reality, prostredia. Vznikajú často ako mimovoľné pohľady, v očakávaní niečoho, čo by sa mohlo stať. Na dramatické vyvrcholenie by sme čakali márne. Pozornosť, ktorá je vedome venovaná nehybnosti, konštantnosti prostredia, určitej náhodnej konštelácii prvkov, vedome organizovaných do obrazovej plochy, pripomína metaforu plynutia času, nezávisle od miery nášho zasahovania, či účasti. Klaudia Kosziba V maľbe vedenej barokovým šerosvitom, Peter Sojka postupuje od naplnenia farebného pocitu k vyprázdnenej forme vyjadrujúcej ako priestor v obraze tak aj postavy. Vynechávanie čitateľných stôp súvisí s miznutím a znovu-objavovaním hmoty. V maliarovom prípade sa často vyskytujúce postavy, portréty strácajú časť svojej telesnosti - vynechaním, strácaním sa evokujú čas. V prípade kompozícii zachytávajúcich priestor, pohrávanie sa s miznutím vrstiev maľby v svetle dáva návod na čítanie plnosti svetla. Dôraz na svetelný jav, ktorý sprevádza zobrazovaný výjav je zároveň vodítkom pri hľadaní v obraze. Bravúrne zachytený hrdina / z ktorého môže mať divák pocit maliarovi blízkej osoby / mení obyčajnú, bežnú v zmysle každodennú udalosť za pomoci a až fyzickej prítomnosti intenzívneho svetla na udalosť poznamenanú žiarou. Žiara je však nejednoznačná, môže odkazovať na záblesk pred smrťou pri ožiarení neznámou látkou, rovnako aj na svetlo z blesku fotoaparátu pri nedeľnej pohode. Michaela Rázusová Nociarová Vladimír Balko sa vo svojej výtvarnej tvorbe zaoberá predovšetkým človekom a jeho osudmi. Používa pritom výtvarné postupy klasického umenia, moderny aj postmoderny. Baví ho kreslenie a malovanie - má potešenie z prostej práce s čiarou, plochou a farbou. Keď to je vhodné, pouzije dalšie materiály - papier, noviny,látku, drevo, atď. Cieľom autora je diváka osloviť, zastaviť a zaujať. Jeho diela môžu potešit, zabaviť, zarmúti, pobúriť a rozosmiať. Hovoria o veciach známych, ktoré zažíva každý z nás a zároveň sú osobné. Vladimír Balko je pozorovateľ života s pozorným, vnímavým okom. To, čo vidí okolo seba prenáša do svojich diel a prostredníctvom nich dáva svoju výpoveď o svete a sebe v ňom. Od roku 1971 pravidelne vystavuje na individuálnych aj kolektívnych výstavách doma a v zahraničí (Bratislava, Brusel, Sofia, Györ, Berlin, Halle, Alžír, Petrohrad, Moskva, Cherson, Poznaň, Paríž, Cagnes-sur-Mer, Mníchov, Kuopio, Baghdad, Castelvetro di Modena, San Crispino) Pred štyridsiatimi piatimi rokmi som dostal od maliara Ľuda Križana veľkú tubu parížskej modrej. Kúpil ju priamo v Paríži v tridsiatych rokoch a daroval mi ju ako mimoriadnu vzácnosť. Nevedel som presne, ako sa s olejovými farbami maľuje. Tuba bola načatá, farba stuhnutá a gumovitá, jej konzistencia ma však fascinovala. Na tapetový papier som namaľoval svoj prvý „modrý“ obraz (nazvime ho Slečna M.) – imaginárny portrét červenovlasého dievčaťa s veľkými tmavomodrými očami, výraznými červenými perami a dlhým krkom. Farby. MODRÁ, ČERVENÁ, RUŽOVÁ, SVETLOMODRÁ, BIELA, ČIERNA, ŠEDÁ, (1961, R. Fila: „aj šedá je farba“). Minimum zelenej a ak áno, tak spravidla nikdy nie tam, kam „patrí“. Po rokoch som si uvedomil, že Slečna M. stojí na začiatku môjho programu hľadania vizuálnej znakovej reči, ktorá môže reflektovať nielen niektoré aspekty hmotnej reality, ale bude fungovať aj v širších, výsostne emotívnych súvislostiach. Milan Rašla Obrazy Michala Bauera rozpoznáme na první pohled: přijal fenomén struktury, tak jak se formovala od šedesátých let dodneška, ale podařilo se mu objevit vlastní způsob její artikulace, jedinečný, nesmírně jemný, pracný – a relativně hodně komplexní… Charakteristické elementy, které asi před deseti lety objevil a postupně modifikoval, jsou zřejmé na první pohled: prostorové maličké bochníčky akrylové hmoty, na nichž potom umisťuje ještě další barevnou stopu dotekem jediného nástroje, pokaždé mírně odlišnou, takže každá stopa je mírně, ale patrně odlišná… Sama tato originální metoda již zajišťuje, že jeho obrazy vnímáme jako naprosto autentické. Tohle je tedy jedna podoba jeho konceptu: objevil skutečně jedinečný způsob artikulace barvy na plátně, jež vstupuje do interakce s plochou podkladu jako dalším fenoménem. Jiří Valoch Obrazy Marcela Sedláka sú pre zainteresovaných už roky jednoznačne rozpoznateľné a zároveň nás v každom novom súbore, obrazovom cykle prekvapí jednoznačným posunom vlastného maliarského výrazu. Po dejoch veľmi expresívnych, po tvaroch enormne kyprích a morfných, po období začleňovania týchto dejov do plochy, umiestňovaním na horizontály a vertikály nám predstavuje ďalší register výtvarného prejavu. Divákovi ponúka širšiu možnosť identifikácie sa s vlastným videním, svetom, kde prestala platiť definitíva čiary a tvaru a jeho sugescia pri pomenovaní výrazu. Maľby su mäkšie, mnohostranejsie, viacvrstevné. Nabádajú nás pátrať po epicentre energie, po tom pôvodnom bode inšpirácie, vďaka ktorej vznikli, po stále pulzujúcej veľkej energii, ktorou ľahko rozvibrujú aj nás. Marko Vrzgula Tvorba Romana Rembovského skúma aktuálne kontexty realizmu. V nich stavia na dobývaní vecnosti a sugescií materiálovosti. Vybudovaním tohto (pre skúmateľa) prvého plánu však navodzuje významy skryté za zobrazením. Inscenuje panoptiká z tichého života vecí i zo skrytého dramatizmu života ludí. Veci a látky maliar predstavuje v hraničných situáciách, vo vzájomných konfrontacných stretoch, v ktorých strácajú a menia svoje vlastnosti. Inscenovaním figurálnych kompozícií sa zamýšla nad existenciálnymi otázkami života. Zmeravením výjavov nadobúda obraz metafyzický rozmer a vyzýva k pozornému čítaniu svojho obsahu. Významové vyznenie umocňuje zložité formové ustrojenie a vrstvenie jazyka autorovej maľby. Prof. Ľudovít Hološka Vznik tejto kolekcie ovplyvnilo viacero faktorov: Hlavne vlastný návrat ku tvorbe spred viac ako desiatich rokov, teda k úplnej slobode tvoriť, už vnútorne oslobodený od vplyvu dobrovoľného programového štúdia maľby ako technologického problému. Opustenie zamestnania učiteľa strednej umeleckej školy v Kežmarku zo zdravotných ako aj názorových dôvodov mi umožnilo investovať všetok svoj čas na to, čomu som sa mal venovať už dávno. Kolekciu som pomenoval KAM DOVIDÍŠ. Nie je úplná. Vznikla za krátky čas, ale po prvý krát mám aspoň minimum pochybností o svojej práci. Roland Neupauer Výstava diela Andreja Doboša (*1911,Novosad – †1997, Košice) sa uskutočňula pri príležitosti stého výročia umelcovho narodenia a predstavila prierez tvorbou v oblasti maľby a grafiky, ktorou sa autor zaoberal od tridsiatych rokov do konca osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Andrej Doboš patrí k umelcom východoslovenského okruhu, čerpal z podnetov tzv. Košickej školy, ale úrovňou svojho prejavu, originálnymi prístupmi zvlášť v grafike, ale i maľbe prekročil priestor regiónu. Jeho diela sú súčasťou zbierok galérií na Slovensku, v Čechách i v zahraničí. Autorova tvorba zahŕňa široký okruh námetov, maliarskych a grafických prístupov. Popri portréte a zátiší najrozsiahlejšiu časť tvorí krajinomaľba, v ktorej uplatnil postupy od realistického, postimpresionistického, cez expresívnu a neoexpresívnu maľbu , zrejmé sú stopy informelovej poetiky. Často je súčasťou krajiny a obrazov slovenského vidieka človek, ktorého autor podal so zrejmou sociálnou empatiou. Doboš bol súčasne maliar mestského prostredia, významnú časť tvorby zahŕňajú veduty Košíc, v ktorých umelec prežil temer celý svoj život. Gestický rukopis, ktorý autor začal širšie uplatňovať od šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, najviac posunul vo výraze maľbu a zvlášť v grafiku. Psychografický postup záznamu emocionálnych stavov určil taký charakter autorovho prejavu, ktorý v rámci dejín slovenskej grafiky nemá výrazový pendant. K osobitej oblasti tvorby patrí tzv. ikonopisná maľba, v ktorej čerpal a modifikoval podnety z tvaroslovia ikonostasu a gesticky uvoľneným rukopisom sprostredkúval humanistické posolstvá. Žánrové rozpätie tvorby zahŕňa portréty, autoportréty, žánrové zátišia, významná je krajinomaľba, figurálna maľba a grafika. Eva Kapsová K poslednej, aktuálnej etape vývinu Bausovej tvorby patrí séria obrazov, ktoré v línii jeho výskumov predstavujú ďalší, dá sa povedať, že aj vyšší, vyzretejší a pôsobivejší stupeň. Ich zárodok je v cykle Geometria (2007), časť z tohto cyklu by sme mohli podradiť do série Siete (2007-2010). V jadre Bausovej poetiky ostáva centrálne umiestnený elementárny motív (archetyp), pozadie motívu podlieha rovnako ako on sám racionálno-emotívnej konštrukcii. Vo vývinovom procese sa udialo to, že pozadie autor konštruuje síce klasickým uplatňovaním siete, t. j. vertikálno-horizontálnych línií, ale prostredníctvom priradenia farebne modulovanej línie dosahuje efekt podsvietenia a maximalizuje priestorovú hĺbku. Jej miera sa prehlbuje pridávaním ďalších vrstiev vo vertikálnom aj horizontálnom smere až sa napokon vynorí ilúzia kazetovej konštrukcie. Z hĺbky týchto priestorov napokon vystupuje, vynára sa a zjavuje (niekde ako akési kozmické teleso alebo jeho fantóm a prízrak) onen pratvar, ktorý sa Bausovým sofistikovaným maliarskym konštruovaním naplno ozrejmil. Prof. PhDr. Eva Kapsová, CSc Zoltán Nagy je jedným z najtalentovanejších kresliarov na Slovensku, hoci o talente pri veku umelca strednej generácie sa nezvykne hovoriť. Odôvodňuje to však práve jeho jedinečný pohľad na svet, ktorý nachádza technicky bezbariérovú cestu k zobrazeniu tohto videnia. Autorov pohľad na svet je – jedným slovom – zložitý; zložitý tak jeho myšlienkový obsah ako aj obrazový prejav. Svet sa uňho javí ako z jednotlivých vybratých detailov sa skladajúci obraz, ktorý nadobúda zmysel práve pri prepojení týchto detailov do – pre nás občas – nezvyčajného celku. Preto sa môžu v rámci jedného obrazu stretnúť napr. cválajúci zajac, kôn preskakujúci prekážku a ženy pripomínajúce alžírske ženy u Delacroix-a, ktoré môžu vyvolať u diváka rôzne asociácie. Zoltán Nagy sa počas tvorby necháva unášať svojimi voľne sa prúdiacimi predstavami, necháva veľký priestor prejavom svojej voľnej fantázie a spontánnych predstáv, ktoré sú plné irónie a sebairónie. Groteska – ako jeden z hlavných prvkov, zásad myslenia spôsobu tvorby – sa jeho dielach objavuje rozmanitým spôsobom, pričom hravosť svojho obrazového sveta miestami prekrýva tragický smútok. Zsófia Kiss-Szemán Aj keď v priebehu takmer dvoch desaťročí možno v jeho tvorbe nájsť viaceré vývinové obdobia, rozličné výtvarné postupy, farebnosti, formáty, výpovedná hodnota jeho diel zostáva nezmenená, a rovnako intenzívna. Sám autor pri svojej práci vychádza z predpokladu, že každý umelec maľuje vlastne celý život len jeden obraz. Skutočne, akoby jeho tvorba bola jediným dvojrozmerným monumentálnym objektom, poskladaným z jednotlivých segmentov do výsledného komplikovaného celku, do jedinej a jedinečnej riavy jeho výtvarných predstáv, ktorých výsledkom je jednota a zároveň výrazová rozmanitosť jeho umeleckej interpretácie. Minárikova maliarska koncepcia nekonečného vznikania a premien, spolu s osobitým výtvarným prejavom i odvážnym farebným a kompozičným riešením, je v kontexte súčasnej slovenskej maľby originálnou a viac menej ojedinelou formou umeleckej interpretácie. Elena Porubänová Fotografická výstava V4 THROUGH MY EYES v kurátorskej koncepcii Ľubomíry Slušnej predstavuje projekt prezentujúci Višegrádske krajiny cez fotografickú tvorbu štyroch významných umelcov: Magdaleny Ciszewska Rzasa (Poľsko), Zsuzsanny Kemenesi (Maďarsko), Roba Kočana (Slovensko) a Davida Cysařa (Česká republika). Koncept pracuje so špecifickými rozdielmi, rozmanitosťou a jedinečnosťou krajín, ako aj s ich spoločnými geografickými a historickými kontextami. Jednotliví autori fotografovali vždy v inom štáte, čím vznikla kolekcia umeleckých fotografií zobrazujúcich atmosférou a vzťah k danému priestoru a tiež bohatá škála fotografických technológií. Lea Lovišková Ľubica Kremeňová začala fotografovať v trinástich rokoch mechovým fotoaparátom svojho otca – Welta. Je členkou Fotoklubu NOVA od roku 2000 a členkou Slovenského centra fotografického umenia od roku 2007. V roku 2009 získala fotografický titul AFIAP (Artiste FIAP).Fotografuje krajinu, prírodu, stromy, ale tiež architektúru, rôzne detaily, štruktúry a makro. Zaujíma sa o hru svetla a tieňa, paradoxy, konfrontácie, súvislosti, tušenie prítomnosti človeka s jeho neúplným zobrazením. Fotografuje okrem Slovenska aj v zahraničií: Mongolsko, Alžírsko, Tunisko, Taliansko, Bulharsko, Chorvátsko, Nórsko. Dedo Jozefa Feigla bol profesionálnym fotografom, mal v Humennom prvý fotografický ateliér. Jozef Feigl začal fotografovať ako dvanásťročný strednoformátovým Flexaretom. Vážnejšie sa začal fotografovaniu venovať vo svojich 29 rokoch. Je členom humenského fotografického klubu Reflex a od roku 2007 aj členom Zväzu slovenských fotografov. Rád cestuje a fotí zaujímavé a krásne miesta, zvlášť si obľúbil severnú Európu. Fotí prevažne krajinársku fotografiu, makro, architektúru a šport. SHOWOFF je projektom troch mladých fotografov ktorí prezentujú tri odlišné prístupy vo fotografii. Spoločným prvkom je odhaľovanie alebo ukazovanie niečoho veľmi osobného. V cykle Eye of Providence od Dušana Kochola je to pohľad na náboženstvo, osobné presvedčenia, pocity, ciele a túžby človeka. Karolína Kedrová cez portréty a stoly mladých umelcov odhaľuje, osobné tajomstvá pracovných stolov a ich majiteľov. Lea Lovišková vo svojich cykloch skúma vnútorný svet hudobníkov a zákulisie súčasného tanca. Pre súčasnú maliarsku tvorbu Igora Derevenca, ktorej sa v súčasnosti venuje s väčšou intenzitou a zaujatosťou, platí to dôležité zistenie, že pre slovenské výtvarné umenie nevynašiel, ale naozaj našiel svet bájnych, vymyslených ale aj hrozivo skutočných psov, vtákov, jeleňov, dravcov, atď. Ale aj architektonických svetov. Ide nesporne o výnimočný originálny maliarsky a invenčný umelecký svet predstáv a hodnotných diel. V tomto svete však nie každý je schopný zvládať takéto nároky múz. V prípade viacerých novotvarov a umeleckých vykročení nie raz som upozornil tohto priekopníka umeleckých snažení, že mu kradnú z perníkovej chalúpky. Z konceptu, ale aj po kúskoch, ale ani to sa nesmie. O Igorovi Derevencovi platí – ako autor je doslova originálnym výtvarníckym médiom. Ale nesmie sa stať mediálnym nosičom. To by bol svet príliš jednotváry. PhDr. Ladislav Skrak Disciplinovanosť, ako jedna z charakterových vlastností Pavla Ruska, nasmerovala jeho profesionálny zámer, stala sa základom jeho snaženia. Autor vždy kládol dôraz na kompozíciu, rytmus, a farebnú harmóniu. Zámerne geometrizuje tvary a realita jeho maliarskych cyklov, projektov a realizácií je tvorená znakmi – trojuholníkmi, obdĺžnikmi a štvorcami. Diela sa javia ako priestorovo dynamické. Časť svojej tvorby zameriava Palo Rusko na čiastočne optické umenie. Vytvára kreácie, v ktorých sa spája pohyb so svetlom. Nenápadne nás tak núti vnímať „autonómnu farbu v priestore“, ktorá celou svojou silou vplýva na diváka. Napriek prevahe geometrických tvarov a kompozícii v diele Pavla Ruska pociťujeme a aj nachádzame nad bohatstvom reality pečať citovosti a zmyslového vzrušenia. Vedome sa vo svojej tvorbe sústavne usiluje o syntézu. PhDr. Eva Luptáková Danica Púry je cestovateľkou, fotografkou a produkčnou v jednej osobe.Ťažiskom jej záujmu je reportážna a dokumentárna fotografia. Venuje sa aj divadelnej fotografii v ateliérovej tvorbe hlavne portrétom. Posledné roky sa venuje prezentácii svojej fotografickej tvorby na autorských výstavách, prednáškach a písaním do slovenských periodík o cestovaní svetom. 1994 – 2000 Fakulta Výtvarných Umění v Brně, ateliér fig. malby, prof. ak. mal. Jiří Načeradský Převážná část malířského úsilí Jana Spěváčka souvisí s krajinomalbou v níž navazuje na českou krajinářskou školu. Od roku 1998 se začal profilovat jako malíř s neutuchajícím, až obsedantním zájmem o krajinu vod. Postupně prochází fázemi od meditativního symbolismu a téměř lyrické abstrakce k niternému minimalismu. V posledních letech se stále častěji nechává unést velkoformátovým plátnem s expresivním přístupem a vlastním pojetím drippingového gesta. Eva Spěváčková vystudovala ateliér malby na brněnské Fakultě výtvarných umění VUT u Petra Veselého a Tomáše Lahody. Je výtvarnicí, která se vyjadřuje výhradně v médiu malby a v průběhu let zkoumá nová témata a jejich výtvarný potenciál. Předměty, které zpracovává a je jimi po určitou dobu fascinována, vyprošťuje z každodenní reality a dodává jim jinou tvářnost, jakýsi nádech kosmické snovosti. Jejím specifikem posledních let zůstává nejednoznačné levitující prostředí, nabízející rajský stav „beztíže“. 2005-2008 Vysoké učení technické, Brno Fakulta výtvarných umení Ateliér: Enviroment- konceptuálne tendencie 2001- 2005 Akadémia umení v Banskej Bystrici Fakulta výtvarných umení Snažím vyhnúť rukopisu, nechať pracovať „náhodu“, prejaviť sa. Začala mi prekážať moja manipulácia so štetcom, moje vstupy, ťahy, rukopis. Mala som pocit, že musím vynechať túto predĺženú ruku mojej mysle a veci nechať tak, plynúť. Potrebovala som stratiť kontrolu. I keď výber farby, miesta kam farba spadne a jej množstvo a kombinácia, nie je celkom vynechaním osoby/osobnosti autora. Chcela som sa aspoň čiastočne vzdať diktátu mysle. Ide o experiment, hru, LHČ Prečítal som si nedávno krásny citát od umelca Christophera Woola: "Na maliarstve mám najradšej to, že tie najlepšie obrazy vznikajú v momente, keď pred prázdnym plátnom nemám žiadnu apriórnu predstavu, ako by mal obraz vyzerať... samozrejme rovnako vznikajú i tie najhoršie". Uvádzam tieto slová z dovodu, že asi nejlepšie vystihujú moju osobnú maliarsku skúsenosť a prax. Asi pred tromi rokmi som si ešte v rámci štúdií uvedomil, že ma najviac napĺňa samotný akt maliarstva, natieranie a hranie si z farobnou hmotou, jej vrstvenie, prekrívanie bez ohladu na tému a motív a bez zjavnej predstavy kam sa obraz uberie. Fyzický moment kontaktu farby s plátnom štetčekom, štetkou, mopom, rukou, nohou a následne permanentná kontrola oka a tým hlavy nad vznikajúcimi "náhodami", ich selekcia a riadenie sa stáva vlastným maliarskym programom. Mariana Sedlačíková svoju tvorbu zameriava na výjavy a obrazy z každodenného života, ktoré vychádzajú z fotografií- buď internetovo dostupných, ako aj z osobného archívu. Použitím realistických techník, obmedzenej maliarskej palety, či redukciou a negáciou priestoru vytvára snové, melancholické obrazy s nejasnou naráciou. Z fotografického podkladu izoluje anonymné subjekty, ktoré zasadzuje do neurčitého prostredia. Vyzdvihuje gestá a postoje, maľuje samotnú situáciu. Diváka tak núti sa zamyslieť nad vlastným vnímaním spoločnosti a zistiť, ktorým udalostiam z bežného dňa nevenuje pozornosť a automaticky ich prehliada. Zároveň sa divák stáva fyzicky prítomný v obraze- akoby to bol on, kto čaká na opačnej strane nástupišťa, chodníka alebo nasleduje postavy k nemu otočené chrbtom. Autorkin prejav má introspektívny charakter a je úzko naviazaný na jej osobný život. Farba v jej obrazoch zachytáva konkrétnu metaforu a náladu osobného zážitku. Od postupného lazúrneho nanášania olejových transparentných vrstiev, po interakciu bielej a farebných pastóznych vrstiev. Michaela Rázusová Nociarová vníma hladinu ako hranicu - medzi dvoma svetmi. Hladina symbolizuje obojstranné zrkadlo, ktoré pri deformácii reflexie objektu, ukazuje jej pravú tvár. Vizuálne výsledky sú akvarely, fotografie a olejomaľby na plátne, dreve, skle vytvorené trpezlivo, takmer 'po kvapkách' v priehľadných tenkých vrstvách – lazúrach: hra svetla a tieňa - prechod slnečných lúčov cez vodnú hladinu, dianie pod povrchom, hĺbka a jej tma pohlcujúca farby a tvary... Maliarka opustila sčasti prebádané vody a vynorila sa opäť na hladinu. Mení a zrýchľuje sa spôsob maľby, ťahy štetca sú čitateľnejšie, vrstvia sa rýchlejšie. No konečná lazúra stále silne deformuje záverečný pohľad diváka. Sny prekračujú hranice a vynárajú za spoza zahmlenej reality veľmi jasne deklarujú svoje posolstvo, fontána ako pretekajúci pohár mladosti, rieka a silné až násilné rýchlo sa meniace udalosti ničiace ilúziu. Lukáš Orlita je absolventem Fakulty výtvarných umění VUT v Brně (2000), na které v letech 1994 – 2000 studoval v ateliéru Figurativní malby u prof. ak. mal. Jiřího Načeradského, významného představitele Nové figurace, výtvarného hnutí 60. let 20. století. Orlita svůj specifický malířský styl postupně vyvíjel z dříve preferované fotorealistické stylizace architektonických krajin přes op-artově laděné 3D geometrické kompozice až do současné figurativní polohy. V obrazech přiznává výtvarnou inspiraci z vizuality sci-fi filmů a plošné stylizace komiksů, tématicky čerpá z problematiky psychologických archetypů a transformačně destruktivních mýtů. V malbě cíleně kombinuje expresivně uvolněný rukopis s precizním realistickým detailem. V obrazech tak vznikají pnutí symbolicky napodobující napětí mezi silami racionálna a iracionálna, které vše uvádějí do nekonečného pohybu a změny, vzniku a zániku. |