DANIELA RÉVAYOVÁ – LICHARDUSOVÁ "Rozhovory na schodoch"

[ 10. 11. 2015 - 28. 05. 2016]  [ prehliadka expozície ]




Mgr. Art. Daniela Révayová-Lichardusová sa narodia 11. októbra 1966 v Bratislave. V rokoch 1980- 1984 študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu – odbor textil v Bratislave, následne v rokoch 1989 – 1995 na VŠVU odbor textil u profesorky E. Minárikovej a odbor maľba u profesora J. Bergera. Autorka je členkou klubu „Arttex“, „SK“ a členkou spoločnosti voľných výtvarných umelcov. Venuje sa maľbe, pričom používa techniku akrylu, samostatnú kategóriu v jej kreatívnom snažení zaujíma textil a vo svojej tvorbe využíva a kombinuje aj spektrum matérií ako je drevo, koža, kov, kameň a sklo.

Svoje umelecké diela prezentovala približne na 30-tich výstavách po celom Slovensku – Bratislava, Piešťany, Ružomberok, Trenčín, Banská Bystrica, Nitra, Komárno, Žilina, Spišská Nová Ves, ako aj v zahraničí v Poľsku , Švajčiarsku a Spojených štátoch amerických. Jej diela sú zastúpené v galériách a súkromných zbierkach na Slovensku, v Česku, Poľsku, Rakúsku, Bulharsku, Nemecku, Švajčiarsku, Kanade a USA. Umelkyňa tvorí a žije striedavo v Bratislave a na Liptove.



Centrom inšpirácie Daniely Révay-Lichardusovej je okolitý svet, vzťahy a súvislosti v ňom, absurdity jednotlivca i spoločnosti, biblické a spirituálne motívy. Perióda 2004 – 2009 je charakterizovaná kombináciou a spájaním rôznych materiálov, ako je drevo, kov, textília. Od roku 2009 sa výtvarníčka orientuje viac na veľkoplošnú maľbu, farba sa stáva nosným výrazovým prostriedkom. Obraz je kompozične spravidla takmer geometricky členený, farebné plochy, ktoré smerujú od striedmejších zemitých tónov až po agresívnejšie žiarivý kolor červenej, žltej, zelenej, modrej sa vzájomne prestupujú. ... Často vytvára zmnožený obraz (kríže v krížoch), pričom hutný tvar je akcentovaný ešte štylizovanou „mrežou“ (On a ona, Rovnováha, Gotik). Kríž často opúšťa klasický pomer dva ku jednej a ostáva v polohe rovnomerného zadefinovania (Zatmenie slnka).
Daniela Révay-Lichardusová chápe symbol kríža v akejsi civilnej podobe, nepriznáva mu ostentatívne pátos spirituality (ba priam od neho paradoxne bočí). Nezobrazuje symbol viery ani realisticky, ale v zemitej až dráždivo provokatívnej expresívnosti. ...

Ženská figúra sa ocitá v kolekcii z cyklu Mlčanie. Je štylizovaná, hutná, oprostená od detailov, zobrazená v nahote, ale i striedmosti. Zväčša je schúlená, v smútku, alebo strachu, sklamaní a bôli, zabalená do samoty a bezmocnej, zraniteľnej submisivity. Hoci vďaka plošnej robustnosti nepôsobí krehko, v konečnom dôsledku je vždy opustená (Nikomu nepoviem, Tiché mlčanie). Samostatnou sériou sú hlavy, tváre so zatvorenými očami, alebo bez pohľadu, často s páskou cez oči i ústa (Mlčanie, V tieni). ...

Masívne drevené plochy, ťažké rámy nesú v sebe náčrty postáv v jednoduchých líniách a rytom šrafovaní v nepravidelnom rytme (Plynutie splynutia, Hlavolam). Oblúkom sa teda vraciame k drevu, kovu a textílii, kde autorka spája materiály, „nituje“, „zošíva“ nepravidelný tvar (Brána života, Bez názvu). Situovanie obrazov na kovové stojany je čisto zámerné. Nie je to len pragmatická podpora obrazu, ale stojan funguje v symbióze s dielom, spoluvytvára výtvarný objekt, artefakt, ktorý sa snaží vo svojej komornej architektúre koexistovať v konkrétnom priestore. ...

V kolekcii obrazov z prelomu konca roku 2013 a začiatku 2014, teda najnovšej tvorby, nadväzuje na „voľnú“ geometriu, plochy sú presne vymedzené, uzavreté, kompozične rozvrhnuté, hranatosť vystrieda odvážne gesto oblúku, ako nový prenos emócie do racionálnej hranatosti. Tu kdesi je z podvedomia, mimovoľne vytiahnutý akýsi znovuobjavený „picassovský“ motív a prístup. Raz sú výjavy  nekompromisne zadefinované, inokedy zámerne farbou a rastrom zastreté, akoby čosi skrývali, nechávali percipienta v tušení. Evidentným nositeľom informácie je znak, symbol. Daniela sa síce pohybuje v maľbe, ale aj tam, akoby v maliarskom geste narábala s tvrdou matériou, s kovom, tvorí „architektúru“ obrazu, „sochu“ v ploche. Jej figúry, zväčša zoomorfného charakteru, majú presný tvar, ostré hrany, niekde perforáciu (Čakanie na ťah, Koňokoz). Hoci sú obrazy plošné a staticky uzemnené, „vpašovaním“ temperamentného gesta čiar a štylizovaných oblúkov im autorka priznáva dynamiku (Rok koňa, opäť Koňokoz). Ani v expozícii Čakáreň sa nevzdáva typickej série hláv a tvárí, indiferentných, nezadefinovaných, ale o to tajomnejších (Čakanie na tvár, Čakanie na múzu, Čakanie na kompromis, Cuba Libre). ...

Mgr. Barbara Brathová (krátené)