Mário Flaugnatti "Nebo - Peklo - Raj"

[20. 11. 2015 - 11. 05. 2016 ]   [ prehliadka expozície ]



Narodil sa 21. 9. 1964 v Trnave.
Vyrastal a detstvo prežil v Trebišove.

ŠTÚDIUM / STUDIES
1978 – 1982
Štúdium na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Košiciach, odbor keramika

1983 – 1989
Štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, oddelenie reštaurovania pamiatok

Je členom Komory reštaurátorov so sídlom v Bratislave. Venuje sa reštaurátorskej praxi a voľnej tvorbe v odbore maľba, grafika a fotografia. Žije a tvorí v Bratislave.


Úryvok z rozhoru publikovanom v monografii Mário Flaugnatti. Zhováral sa Ľudovít Petránsky.
Bratislava február až jún 2014

Tvoja maľba vychádzala na vysokej škole z postmodernej klímy osemdesiatych rokov. Vtedy však na tvojich obrazoch bolo oveľa viac figúr. Prečo si ich postupne opustil?
Figúru som bral ako neoddeliteľnú súčasť výtvarného prejavu, a to aj z historického pohľadu. Sám neviem, prečo som ju postupne vypustil. A dnes to aj trochu ľutujem. Trochu sa pred sebou ospravedlňujem, že ma začala lákať farba a hľadanie vlastnej farebnej a tvarovej estetiky. Figúra tak na obraze postupne zmizla a čoraz viac priestoru na ňom zostávalo pre abstraktný tvar – väčšinou krajinu.

Tvoje krajiny majú niekoľko tematických východísk. Čo všetko možno za jej veľkými tvarmi vidieť?
Krajina je pre mňa prvopočiatkom a akýmsi prazdrojom a pravzorom rovnováhy a mieru. Krajina je nevyčerpateľným zdrojom vesmírnej, ak chceme Božej, kladnej energie, od ktorej sme všetci závislí a sme jej súčasťou. V tvorbe vždy kompozične vychádzam z jedného veľkého tvaru, ktorý v zásade symbolizuje zem, horu, strom, ženu-matku, pričom matka-zem a matka-žena je to isté. Myšlienka, že samotná zem môže cítiť a byť svojím spôsobom živá, je súčasťou všetkých prírodných civilizácií a kultúr. Ak pokladáme zem za organickú jednotku, tak akceptujeme, že má rovnaké energetické centrá ako človek. Sú to rôzne krajinné štruktúry, ktoré by sme mohli pokladať za obrovské orgány pozemského vedomia so špecifickými vlastnosťami. Prúdenie vetrov, vodné toky a elektromagnetické prúdenia na zemeguli sú veľmi komplexné javy, mimoriadne citlivé na akúkoľvek zmenu. Sústava energetických akupunktúrnych bodov jestvujúcich na ľudskom tele existuje aj na planetárnom tele. Nuž, ale aby som odpovedal na tvoju otázku, chcem poukázať na to, že sme súčasťou jedného veľkého divadla s dvoma aktérmi. Zem, t. j. krajina, a človek, t. j. dobyvateľ. Pričom oveľa racionálnejší a mne bližší scenár má zem, teda krajina.

Vzhľadom na tvoju reštaurátorskú prax predpokladám, že dôležitou súčasťou dobrého obrazu je zvládnutie remesla. Je to pre teba naozaj nevyhnutné?
Je, lebo som človek európskej kultúry a tam remeslo k dobrému umeniu patrí. S kolegami sme však veľakrát debatovali, či zvládnutie remesla je zároveň aj zvládnutím realizmu ako takého. Či už ide o figúru, portrét, zátišie, perspektívu, alebo o ďalšie tradičné maliarske žánre. Ak sa na to pozerám z pohľadu európskeho umenia, tak to určite spolu súvisí. Máme tu však aj kontinenty – napríklad Afriku, kde miestni tvorcovia nezvládli z nášho pohľadu realistický prejav. A pritom sú to výtvarne veľmi pôsobivé veci. Ostatne, africkým umením sa inšpirovali aj európske avantgardy zo začiatku dvadsiateho storočia a ovplyvnilo výtvarné umenie aj inde vo svete.
Maľuješ priamo na plátno alebo máš aj prípravné skice?
Dakedy som si aj skicoval, ale veľakrát som sa pristihol, že ich vlastne nepotrebujem. Aj keď som si skice pripravil, vznikla úplne iná vec. Začínam teda na bielom plátne, respektíve na podkladoch so základnou farbou.

Vieš, čo na ňom bude?
Predstavy sú vždy v hlave, ale nie sú konkrétne. Je to skôr o pocitoch a o použití farieb. Až v procese tvorby sa rozhodujem, či použijem ich kontrast, alebo zvolím jasné pigmenty. A práve proces je podstatný a pre mňa stále veľmi vzrušujúci. To ma núti, aby som opäť a opäť išiel do ateliéru a postavil sa k obrazu.

Vidím, že pre teba je tvorba najmä radosť s nadhľadom. Maľba teda nie je pre teba trápenie?
Snažím sa, aby to trápenie nebolo. Ak sa stane, že nie som s obrazom vnútorne spokojný a maľovanie ide zlým smerom, vtedy to radšej nechávam a vrátim sa k nemu s odstupom času. To mi často pomôže a veci sa pohnú k lepšiemu.

Do akej miery prijímaš kritické názory?
Necítim sa stopercentne v úlohe maliara-profesionála, takže neiniciujem nejaké veľké diskusie na tému mojich obrazov. Samozrejme, často som s výtvarníkmi i kunsthistorikmi, s ktorými komunikujeme aj na túto tému. Ich názory ma vedia ovplyvniť a posunúť ďalej. Nespomínam si však na vyložene kritické hodnotenie mojej tvorby.

Ako si robíš kritický odstup od svojich vecí, aby si mal pocit, že sa posúvaš ďalej?
V prvom rade musím byť spokojný ja sám, ale dôležité je aj okolie. Kritické reakcie zvonka môžu spokojnosť veľmi rýchlo rozhádzať a človek začne pochybovať. V každom prípade ma vždy poteší, keď niektorého kolegu moja tvorba zaujme alebo ju aspoň v náznakoch pochváli.

Kadečo si preskákal aj závesný obraz, ktorý už bol viackrát zatracovaný. V akej kondícii je v súčasnosti?
Dúfam, že klasický obraz prežije aj do budúcnosti. Ťažko predpokladať, aké technológie tu budú o desať či päťdesiat rokov a aká bude spoločenská objednávka. Svet sa mení veľmi rýchlo... Ja by som túto otázku nezúžil na klasický obraz alebo klasickú sochu. Rozšíril by som to na celé výtvarné umenie, ktoré človek potrebuje na obohatenie svojho vnútorného života. Umenie mu môže poskytnúť meditáciu, ale aj stimuláciu k mysleniu. V poslednom období však máme takú záplavu vizuálnych a akustických vnemov, že umenie sa dostáva do autu. A v prospech umenia sa to asi nebude zlepšovať. Otázka teda neznie, či obraz prežije, ale či si zachová svoj tradičný priestor. Pravdepodobne ho stratí.

Budúcnosť teda nie je pre výtvarné umenie lichotivá?
Neviem, zatiaľ sa to vždy nejako vyriešilo. Raz bolo hore, inokedy zase dolu. Verím, že človek príde na to, že súčasné smerovanie v umení nie je to pravé orechové, a pochopí, že ho k životu potrebuje. Opäť spomeniem dejiny a konkrétne renesanciu, ktorá bola úžasným obdobím. Vtedy vznikala nová vrstva bohatých obchodníkov, ktorí sa chceli navonok prezentovať. Nešlo však o prázdnu exhibíciu, ale o silný vnútorný pocit obklopovať sa peknými vecami. Je až neuveriteľné, v akej miere sa to prejavilo v ľuďoch. Veď mohli kupovať pozemky či zlato, ale oni dali prednosť peknej soche alebo bývaniu. A toto mi dnes chýba – ľudia radšej siahajú po pseudohodnotách.

Dá sa to zmeniť?
Určite áno – výchovou, osvetou, vlastným príkladom. Dnes je to však oveľa náročnejšie, lebo mladých atakuje množstvo informačných zdrojov rôznej hodnoty. A tie sa už v rámci tradičnej rodiny nedajú ukontrolovať.